Prológ: Anjel osudu

3. října 2008 v 20:09 | Nakishi |  Utopená v spomienkach

Prológ

Premýšľala som. Naozaj som premýšľala už niekoľko dní aj nocí. Nemohla som spávať, rozmýšľala som. Mala som si vybrať. Jeden z nich. Ale ja som ich oboch milovala a nechcela som ublížiť jednému z nich tým, že si vyberiem toho druhého. Nevedela som, čo ďalej.
Až potom som sa rozhodla. Odídem z ich životov. Ale nevedela som ako. Ak by som sa zabila išli by za mnou. A to som nechcela... Vôbec. Oni budú žiť a budú šťastní, keď nebudem pri nich ja.
Jednoducho zmiznem. Akoby som ani neexistovala. Nebudem existovať ani len v ich myšlienkach a spomienkach.
"A ako to chceš vurobiť?" začula som hlas vedľa seba, no keď som otočila hlavu, nikto tam nebol. Zatriasla som hlavou a pomyslela si: Už blúznim.
"Nie Naysa. Neblúzniš." povedal ten priam nadpozemsky krásny hlas a ja som pred sebou uvidela vysokú štíhlu ženu oblečenú do čiernych, krátkych, trochu roztrhaných šiat. Čierne vlasy jej splývali na plecia a oči svietili na bledej pokožke.
Zažmurkala som. Stále tam bola.
"Kto si?" spýtala som sa a môj hlas mi pripadal, akoby som ho počula z neľkej diaľky.
"Volám sa Lala. Som anjel osudu." povedala mi láskavým hlasom a ja som si až teraz všimla krídla, ktoré doteraz mala schované za chrbtom.
"Anjel osudu?" zopakovala som nechápavo.
"Áno Naysa. Anjel osudu. Prichádzam vtedy, keď človek niečo veľmi chce, ale nevie ako to dosiahnúť." povedala a ja som na ňu nemo zízala.
"Naozaj to chceš, Naysa? Zmiznúť z ich životov? Navždy? Dokázala by si žiť a nikdy ich nevidieť?" pýtala sa ma hlasom, akoby sa rozprávala s malým dieťaťom.
"Nedokázala by som žiť a pritom ich nevidieť, nevedieť ako sa majú a čo robia." odpovedala som jej po chvíli váhania.
"Ale kebyže nemali spomienky na teba? Keby nevedeli ani to, že ste sa niekedy spoznali?"
"Myslíš, že by vedeli iba to, že sa volám Naysa a som ich kamarátka? Nič z toho čo sa medzi nami stalo?"
"Ani to. Nevedeli by, že ich miluješ a že oni milujú teba. Ale ten cit by mali zakopaný niekde hlboko v sebe. Ak by si v nich ten pocit znovu prebudila, už by som nemohla zasiahnuť. Už by sa to nedalo znova vrátiť späť." upozormila ma Lala. Rýchlo som premýšľala akoby to vyzeralo.
"Takže, ujasním si to." povedala som a pozrela na ňu. "Nepoznali by ma. A nevedeli by čo bolo. Jednoducho by som neexistovala v ich spomienkach. Vôbec."
"Presne tak. Aboby si doteraz neexistovala."
Oči sa mi zaliali slzami, ale prikývla som. Mne spomienky ostanú. Budem si pamätať všetky ich výrazy, úsmevy, xichty, jednoducho všetko čo na nich milujem. To čo sa stalo bude existovať len v mojich spomienkach.
"Už si sa rozhodla. Ak teraz povieš áno, už sa to nebude dať vrátiť späť." upozornila ma. Pozrela som jej do tmavých očí a usmievajúcej sa tváre.
"Súhlasím. Vymaž ma z ich spomienok, prosím."
"Ako si želáš. Zbohom Naysa." usmiala sa na mňa a ja som cítila ako mi oťažievajú viečka.
Padla som na posteľ ale ešte pred tým ako som zaspala som stíhla povedať:
"Ďakujem ti Lala, anjel osudu."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 bez mena bez mena | 22. října 2008 v 11:29 | Reagovat

Ty si neskutočná.....

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama